Za onoho času 1

ÚvodZ mojich detských rokov mi z miništrovania ostalo v pamäti slovo: in illo tempore - za onoho času, teda - za Ježišovho času. Každé čítanie evanjelia sa začínalo týmto uvedením, akoby prenesením do čias Ježiša Krista. Aj pri kerygmatickom ohlasovaní radostnej zvesti sa týmto slovným spojením vytvárala kontinuita s týmto kairosom pre celé ľudstvo. Nemalo to znamenať len návrat k začiatkom, ale prepojenie do súčasnosti, lebo ten kairos - milostivý čas pretrváva. Dejinná udalosť Ježišovho života patrí síce do histórie, ale ju aj presahuje. Nemôže ostať len spomienkovou udalosťou, ale stále sa stáva, žije, tak ako je živý on, Ježiš v stálom prísľube: „Hľa, ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta“. V obnovenej liturgii sa na Slovensku vytratilo toto slovné prepojenie, lebo sa zdôrazňuje aktualizácia Ježiša teraz a tu. PÁN je tu s nami! Odtiaľ je motivácia aj k zostaveniu publikácie: „Za onoho času“.Cieľom publikácie je znova zaktualizovať pre tých, ktorí sa snažia žiť Božiu prítomnosť.Rozdelenie práce je určené liturgickým rokom, kde centrom je Veľká noc nášho Pána a od nej sa delí čas pred ňou, ako čas pôstu a po Veľkej noci päťdesiatnica veľkonočného obdobia, ktorá vrcholí na Turíce. V dare Ducha Svätého sa prežíva cezročné obdobie až do nedele Krista Kráľa.Z použitých metód v práci boli použité liturgické texty, ktoré sú v liturgickom roku Cirkvi. K ním sú priradené homiletické, katechetické, exegetické a biblické dostupné materiály z printových a internetových zdrojov.Pre ohlasovateľa evanjelia zostane základným prameňom Sväté písmo a Magistérium. Publikácia „Za onoho času“ bola vyskladaná z rôznych dostupných zdrojov, aby sa poslúžilo k povzbudeniu žiť s Božím slovom v podmienkach každodenného života.Mnohí ohlasovatelia Božieho slova idú ad rem - k danej situácii, preto začínajú: „Pán Ježiš išiel so svojimi učeníkmi... Pán si vyvolil... Pán Ježiš povedal....Ďalší sa snažia ísť na základ homílie - familiárneho, rodinného rozhovoru, virtuálnym dialógom, ktorý má svoju stanovenú štruktúru alebo Ježišovou metódou, jeho obraznou rečou, prirovnaním alebo aspoň privedením k Božiemu slovu, ba sú aj tí, ktorí sa striktne snažia vysvetľovať Božie slovo Božím slovom... Je mnoho ciest k jednej Ceste, ktorou je Ježiš Kristus. Sú homiletickí odborníci, ktorí hľadajú aj pre našu dobu súčasne ohlasovacie metódy, aby nimi prezentovali a dali priestor Ježišovi. Krása Cirkvi v tejto úlohe je úžasne pestrá s Ježišovou výzvou, aby sa ohlasovalo Božie kráľovstvo. Ježiš vo svojom Duchu Svätom je ten, ktorý môže všetkých osloviť každého človeka. To je hlavné poslanie Ježiša, priviesť svojím Duchom Svätým všetkých do náruče Otca v nebi.PredhovorStretávam sa s ľuďmi, ktorí priznávajú zármutok, že už necítia Boha, že niekde zmizol, stratil sa z ich životnej cesty. Kedysi, keď boli mladší, modlili sa viac, navštevovali sväté omše častejšie aj cez týždeň, zúčastňovali sa pútí, aj duchovných obnov. To napĺňalo ich životy. Ukončenie štúdia, práca, rodina, deti. Teraz, keď sa pokúšajú modliť sa, keď sa snažia nasmerovať pozornosť na Boha, nenachádzajú to, čo predtým. Nebo mlčí, aj keď tvrdohlavo pripomínajú skúsenosti z minulého času. Tak to bolo od začiatku. Pred bezradnými ženami stojacimi pri hrobe sa zjavili dvaja mužovia v žiarivých šatách a spýtali sa: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? On tu nie je; vstal z mŕtvych!“ A keď Kristus vystúpil do neba, pravdepodobne tie isté postavy sa spýtali apoštolov: „Galilejčania, prečo tu stojíte a dívate sa do neba?“Ľudia, ktorí tvorili kruh učeníkov, v tom čase nerozumeli, že čas Ježišovho pozemského putovania sa skončil. Hľadanie toho, ktorý bol blízko, aby si mohli vychutnať jeho prítomnosť a podávať ho ďalej svojím slovom - tak ako to robili, keď počúvali jeho reč na hore alebo si nechali všetko povysvetľovať v ústraní - ukazoval sa ako čas premrhaný. Roky, kedy bol medzi nimi Kristus, zvykli na pohodlnú situáciu - Majster bol na dosah ruky. Ich oči videli Ježiša, ich uši počúvali jeho učenie a jeho ruky sa ich dotýkali. Mohli prerozprávať svoje slabosti, povysvetľovať pochybnosti a dokonca sa skrývať za jeho autoritu. V svojich srdciach dúfali, že „vráti Izraelské kráľovstvo“, že sa ukáže byť dobrým strýkom, ktorý splní ich sny a plány.Rodnou rečou Ježiša Krista bol aramejský jazyk. V súčasnosti ním hovorí posledných približne 18-tisíc ľudí, ktorí žijú v severnej Sýrii. Okrem toho Ježiš hovoril aj po hebrejsky a asi aj po grécky. Je paradoxné, že kľúčový jazyk, v ktorom prebiehala väčšina komunikácie druhej božskej osoby, sa dostal na absolútny okraj záujmu sveta. Pravdou je, že aramejčina bola rečou obyčajného ľudu, ale to nič nemení na fakte, že v nej bol vytvorený duchovný základ kultúrneho kresťanského sveta. Ježiš Kristus umrel na kríži 14 nisana roku 30. Starý aramejský text nájdený v Pešite obsahuje text Otčenáša, ktorý je trochu odlišný od dnes bežne používaného: Otče náš, Stvoriteľ Kozmu, Svetlo tvoje priveď do nášho vnútra. Ježišu, buď tým Svetlom každému jednému z nás, tu na zemi a celú večnosť.