Vladimír Solovjev a hľadanie večnosti

Život a dielo Vladimíra Sergejeviča Solovjeva, popredného ruského religiózneho filozofa, básnika, teológa, dramaturga, otca ruského symbolizmu.Anotácia:Kniha pojednáva o živote a diele Vladimíra Sergejeviča Solovjeva (1853-1900), popredného ruského religiózneho filozofa, básnika, teológa, dramaturga, otca ruského symbolizmu, "proroka" ekumenickej utópie a duchovného otca „revolúcie ducha", ktorý zanechal hlbokú stopu v literatúre a filozofii Ruska a zároveň predložil antimarxistickú mesiášsku utópiu.Religiózna filozofia Solovjeva sa sformovala ešte v období jeho štúdia na Moskovskej univerzite. Po duchovnej kríze a období „ateizmu a nihilizmu", ako 18 ročný prekonáva toto svoje negatívne obdobie života a s plnou vervou sa vrhá do štúdia vied, nielen prírodných, ale aj duchovných. Začal študovať prírodné vedy a filozofiu, veľmi skoro prišiel k záveru, že tieto vedy nie sú v stave uspokojiť duchovné otázky a hľadania človeka. A tak ešte ako adolescent zmenil svoje názory, a to na údiv mnohých pod vplyvom Benedikta (Barucha) Spinozu. Istú dobu prednášal na Moskovskej univerzite, avšak v roku 1875 dostal štipendium na štúdium v zahraničí. Odišiel do Londýna, aby tam skúmal mystickú literatúru a teozofiu. V bibliotéke Britského múzea čítal práce o gnóze a mystike, a medzi nimi pravdepodobne aj známu kabalistickú prácu „Zohar". Z Londýna Solovjevova cesta viedla do Egypta, údajne na základe „tajného volania Sofie". Solovjev bol od Boha obdarovaným orátorom. Napríklad na cyklus jeho prednášok v roku 1877 prúdila intelektuálna elita Peterburgu. V týchto lekciách bolo po prvýkrát verejne sformulované jeho učenie o relígii. Neskôr sa Solovjev zblížil s Dostojevským, ktorého vraj chápal ako nikto iný, a ktorý sa na oplátku stal jedným z jeho ctiteľov a stúpencov. V centre jeho vlastného religiózno-filozofického svetonáhľadu stáli Všejednota a Sofia (ktorú on nazýval taktiež Božím Duchom, Dušou sveta a Nekonečnosťou).Jednou z centrálnych tém spomínaných prednášok sa stal egoizmus a nutnosť jeho prekonania. Podľa Solovjeva v každom človeku je aspekt individuálny, jednotlivý (súkromný) a aspekt univerzálny, obecný. U ideálneho človeka sa formuje jednota jednotlivého a univerzálneho. Túto jednotu Solovjev nazýva „Sofiou". Solovjev uznával egoizmus za vážny stimul pre praktický život, no považoval ho za prameň zla a životný základ, zatvorený do ľudskej prirodzenosti.Svoje známe dielko „Zmysel lásky" (1892-1894) napísal potom, ako dokončil prácu nad 130 filozofickými staťami (vrátane state o kabale) pre „Veľký encyklopedický slovník Brockhausa a Efrona", ktorý vychádzal medzi rokmi 1890-1909 (prvé vydanie, druhé, obnovené bolo prerušené revolučnými udalosťami v Rusku), aby sa následne vrátil k „čistej" filozofii. Solovjev tvrdil, že láska, dokonca aj v sexuálnom význame tohto slova – je ideálnym ľudským stavom. Láska núti človeka, aby dobrovoľne obetoval svoj egoizmus, nestrácajúc pritom individuálnosť. Milovaný nami blížny, ktorý vo svojom ideálnom vtelení je súčasne aj naším protikladom, a našim odrazom, prebúdza v nás silu, dovoľujúcu premôcť všetku moc egoizmu. Podľa Solovjeva, spása človeka, národa a spoločnosti je možná iba prostredníctvom vzdania sa sebalásky a skrze zamilované zliatie muža so ženou, človeka s prírodou, individuálneho s obecným a veriaceho so Sofiou – mytológia, siahajúca koreňmi ku gnosticizmu, do času raného kresťanstva, a tiež ku kabale.